Regionálny vedúci pre Slovensko, Dušan Dvořák, tento rok oslavuje 25. rok vo firme. Ikonou Möbelixu je nielen vďaka úcty hodnému výročiu, ale predovšetkým vďaka nezameniteľnej sile jeho osobnosti. Tsunami energie, priamosť, stopercentné nasadenie. Srdciar, ktorého auto aj laptop by ste svojho času pod vrstvou firemných polepov sotva našli. Ako sa do Möbelixu dostal a ako sa z brnenského rebelujúceho predavača nábytku stal regionálnym vedúcim?
Aká bola tvoja cesta do Möbelixu?
Bol január roku 1996 a ja som v Brne prevádzkoval stánok so zeleninou. Bol hrozný mráz a všetok tovar mi zmrzol. Mal som 23 rokov. Na pohovor do Europa Möbelu ma poslal môj otec. Nechcelo sa mi, ale šiel som. A bolo to osudové. Vtedajší šéf mi povedal, že základná mzda je 4750,- CZK a ak si chcem zarobiť, musím predať za 1,5 milióna. Najskôr som myslel, že poďakujem a odídem. Nakoniec som kývol a nastúpil.
Čo ťa v 23 viedlo k tomu predávať na ulici zeleninu?
Obchod mi bol odjakživa blízky. V deväťdesiatych rokoch bola iná doba. Neboli supermarkety, ľudia nakupovali v malých obchodoch. Banány som zaobstaral za 10 a predával za 20 korún. Ale začiatky boli dosť kostrbaté. Stánkov som mal viac. Vždy som otvoril a skrachoval. Raz mi dokonca utiekol parťák s celou tržbou.
Takže škola života? Čo si sa v nej naučil?
Dôveruj, ale preveruj. Začal som byť voči ľuďom ostražitý. S rezervou som bral aj to, že ako predavač nábytku si môžem slušne zarobiť. V tom chápem nových predajcov. Ja som uveril za tri dni po nástupe, keď som napísal najlepší obrat z celej predajne. Došlo mi, že aby som si zarobil, nemusím stáť v mraze a daždi, ale že to ide aj v teple a suchu. Predal som všetko vybavenie stánku a začal ako rebelujúci predavač v Europa Möbeli.
Prečo rebelujúci?
Nesúhlasil som s názormi vedúceho predajne a za prvých päť rokov dostal tri pokarhania. Vtedy som rozhodne nemal cieľ posunúť sa na vedúcu pozíciu. Ale postupne som zistil, že buď tím povediem ja úplne iným smerom, alebo odídem. Stal som sa vedúcim predajne a dokázal, že nový smer bol správny.
Pamätáš si svoj prvý deň v práci?
Áno. Ako každý nováčik som bol pre ostrieľaných kolegov príťažou. Zaškolenie trvalo asi hodinu. Ukázali mi, ako sa rozkladá sedačka, odomykajú skrinky a píše kúpna zmluva. To bolo všetko.
Prečo si zostal?
Prv kvôli dobrému províznemu odmeňovaniu a neskôr vďaka odhodlaniu postaviť tím aj pobočku na nohy. Z pôvodnej zostavy desiatich ľudí nás v Möbelixe dodnes pracuje osem. V Brne vzniklo zdravé jadro Möbelixu.
Éra Europa Möbelu pod direktívnym nemeckým vedením trvala desať rokov. Príchod Möbelixu bol ako sladký sen. Zmenu sme len tušili a so strachom čakali, kedy príde vyhadzov. Opak bol pravdou.
V roku 2007 prišiel Möbelix. Aké to bolo?
Na vianočný večierok prišiel vtedajší regionálny vedúci a oznámil nám, že sa stávame Möbelixom. Z direktívy bol zrazu dialóg. Čoskoro na to sme všetci vedúci pobočiek stáli v centrále vo Welse a podávali si ruku s majiteľom. Nič srdečnejšieho ako prechod na Möbelix som nezažil.
V čom to bolo také iné?
Iné myslenie, rodinná atmosféra. Každý bol priateľský. Cítili sme z ich strany úctu a veľkú podporu. Vstúpili sme do ohromného sveta možností. Dodnes si vážim to, že sa podarilo všetkých súčasných zamestnancov zaradiť do novej štruktúry a nemuselo sa prepúšťať.
Bolo to stále také idylické?
Čoskoro na to prišlo vytriezvenie. Objavili sa trecie plochy, nová personálna štruktúra, nové programy. Úprimne, po prechode na SHD sme mysleli, že utečieme. Pôvodný program mal dve masky a zrazu nám spadlo do lona SHD! Našťastie som mal ako „krstnú mamu“ Eli Schumeth. Ona a pán Bertolin zohrali v mojom profesnom živote veľkú rolu. Im vďačím za to, kde dnes som. Mali sme medzi sebou vzácnu symbiózu: oni chceli, ja som chcel.
Od roku 2009 pôsobíš na Slovensku. Aký bol presun z Brna do Prešova?
Rýchly. Pán Sperrer mi dal na rozmyslenie desať minút. Vedel, že mám za ženu Slovenku a radi by sme sa presunuli na východ. Už vtedy sa ale chystal Prešov. Logicky som poňal ambície pobočku otvoriť.
V koľkých pobočkách si v Čechách a na Slovensku pôsobil a ktoré si otvoril?
V 3 pobočkách som pôsobil a celkom 12 novo otvoril. Vrátane compactov, tie sú doslova moje deti. Na konte mám aj 4 reopeningy. Počet nových kolegov, ktorých som prijal, ide do tisícov.
Utkvel ti niektorý z náborov v pamäti?
Rozhodne Dunajská Streda. Maďarčina a jazyková bariéra nám vyrazili dych. Niekoľko uchádzačov sme museli bez slova pustiť domov, pretože sme si nerozumeli. Naozaj jedinečný nábor.
Na ktorý okamih za 25 rokov vo firme spomínaš najradšej a čo by si najradšej zabudol?
Najkrajšie bolo, keď nás po príchode Möbelixu vzali do Welsu, aby nám predstavili firmu. Najhorší zážitok? Keď mi horel Prešov. Pred pobočkou stál stánok s grilovanými kurčatami. Začal im horieť gril a od neho chytila fasáda. Bol som práve v Brne. Za 4,5 hod sme už s kolegom ťahali cez spálené miesta Haustransparenty, všetko umyli a ráno normálne otvorili. Nikto nič nespoznal, ale mne zostal hrozný zážitok. Na druhej strane sme sa presvedčili o tom, že keď horí, hasiť vieme.
Fandím compactom, ktoré nám pomôžu vyplniť prázdne miesta na mape nábytkárov. Verím, že náš brand rozšírime až do Michaloviec. Som presvedčený, že smer na trhu máme dobrý.
Vo firme si 25 rokov, v Möbelixe 15, zostavil si tímy takmer všetkých slovenských pobočiek. Trúfam si povedať, že si ikona Möbelixu. Ako vidíš jeho budúcnosť? Kam sa uberá?
Sme deharmonizovaní dvojročným covidom. Kolegovia sedeli štyri mesiace doma a stále cítim, že sa so zápalom ešte nevrátili späť do predcovidovej doby. Som pyšný na Möbelix, že sme v danej dobe nemuseli prepúšťať a naopak sme naberali. Práve v tom je naša sila. Rastieme, expandujeme a ponúkame nové pracovné miesta.
Aké hodnoty v živote vyznávaš?
Rodina, karavan, práca. Poradie je nemenné, aj keď to tak možno niekedy nevyzerá. V práci a na cestách trávim naozaj veľa času.
A ľudské hodnoty?
Úprimnosť a dôvera. Buďme k sebe úprimní a rovní. Problémy patria na stôl nie pod stôl. To je moje krédo. A prosím, nechoďme do práce, ale poďme Möbelix žiť.