Daniel Prokš je novým riaditeľom Möbelixu SK/CZ. V retaile strávil 25 rokov, a keď hľadal zmenu, vôbec si nebol istý tým, či v ňom chce zostať. Möbelix nakoniec vyhral práve preto, že je to retail. Prečo sa tak stalo, čo môže Möbelixu priniesť a aký je šéf? V našom rozhovore sme sa rozprávali nielen o biznise, ale aj o hudbe a o tom, čo je v živote naozaj dôležité.
Čo Vás priviedlo do Möbelixu?
Túžba po zmene a sympatie k retailu. 9 rokov som viedol sieť predajní Globus v Čechách. Mal som viac ponúk a napriek počiatočnému váhaniu som do retailu znovu vstúpil. Pochopil som, že nech chcem alebo nie, je to môj svet. Práca s ľuďmi ma napĺňa. Skúsenosti a úspechy, ktoré som v minulosti dosiahol, ma oprávňujú povedať, že tej práci rozumiem a do Möbelixu môžem priniesť niečo nové.
Štvrť storočia v retaile. To znamená, že ste stál pri otvorení prvých obchodných reťazcov v Česko-Slovensku vôbec. Aké boli Vaše začiatky?
Vyštudoval som makroekonómiu a v obchode pracujem už od vysokej školy. Začínal som ako obchodný zástupca a čoskoro sa vrhol do podnikania. Dovážali sme potraviny z Francúzska či Nemecka. Na český trh sme zaviedli napr. Ramu. Písal sa rok 1993, prvá vlna podnikania, pomerne divoké časy. V tom čase som si povedal, že než zle podnikať, radšej sa nechám zamestnať. Svoju kariéru v retaile som zahájil v OBI a retailu zostal verný dodnes.
V Möbelixe ste osem mesiacov. Ako sa tu cítite?
Dobre, pretože mám pocit, že mám čím prispieť. Firma sa dostala do štádia, kedy sa potrebuje posunúť. Mám bohaté skúsenosti odinakiaľ, firme teda môžem odovzdať know-how, ktoré mám v hlave.
Aké je Vaše know-how?
Verím v ľudí. Pre úspech firmy nie je dôležité logo, ktoré visí nad vchodom, ale hodnoty, na ktorých stojí a ľudia, ktorí v nej pracujú.
Uvedomujem si, že jednou z hlavných podmienok úspešnej firmy je prostredie, v ktorom zamestnanci pracujú a zákazníci nakupujú. Vedenie udáva smer, ale práve prostredie môže ovplyvniť každý jeden z nás. Zmyslom nie je len tvrdo generovať zisk, ale aj udržiavať dobrú atmosféru. Je to ako v reštaurácii. Rozdiel nerobí len kvalita jedla, ale aj prostredie, čašníci atď.
Vo vedúcich pozíciách v retaile ste 25 rokov. Aké predpoklady musíte mať na to, aby ste na pozícii obstáli a firma sa posúvala ďalej?
Dnes už viem, že sú to hlavne skúsenosti. Potrebujem vedieť, čo si môžem a nemôžem dovoliť, ktoré páky použiť, aby som ovplyvnil to, čo potrebujem. S tým sa človek nenarodí, k tomu sa musí prepracovať. Keď som v 35 rokoch ašpiroval na funkciu riaditeľa Globusu, môj vtedajší šéf mi vtedy hovoril: „Na to si ešte nedozrel.“ Až dnes som schopný vyhodnotiť, že mal obrovskú pravdu. Skúsenosti z iných reťazcov mi dávajú nadhľad a zjednodušujú cestu k rozhodnutiu. Okrem toho musím mať vzťah k tímu. Dôležitá je tiež ochota obetovať vlastné pohodlie. Z práce rozhodne nechodím s čistou hlavou. Musím byť pripravený na to, že u mňa skončia problémy, s ktorými si tých 1000 ľudí podo mnou nevie rady. To je moja práca a ja som s tým uzrozumený.
V čom sa líši retail potravín od nábytku?
Samozrejme je iné obchodovať so skriňou alebo s rožkom. Napríklad zákonné normy sú iné. Na druhú stranu zákazník je stále rovnaký. Platia rovnaké finty, platili kedysi a budú platiť aj v budúcnosti. Ale ako som už hovoril, v prvom rade je to o ľuďoch.
A čo zamestnanci? Sú v oboch odvetviach rovnakí?
Nie sú. Dobrého predavača v potravinách som schopný pripraviť za pár týždňov, schopného predavača nábytku za niekoľko mesiacov až rokov.
V potravinách ľudia nanajvýš dopĺňajú tovar, v nábytku musí predavač vedieť predať, nájsť si vzťah k zákazníkovi.
Čo od Vás ako od šéfa môžu ľudia očakávať?
Rád posúvam veci a firmu spoločne s tímom, ktorý tam je. Tvrdím, že nikto na svete nemá také know-how ako všetci, čo vo firme sú. Počúvam ľudí, ktorí sú v mojom okolí, nechám si poradiť od expertov. Len tak môžem urobiť správne rozhodnutie a vyvarovať sa zbytočných omylov. Typické je pre mňa to, že dávam priestor všetkým a chcem, aby boli ľudia samostatní. Podmienkou je, aby si bol každý vedomý toho, kde je jeho ihrisko, na ktorom môže spolurozhodovať, a kde ten priestor končí a nastupuje plnenie úloh. Možnosť samostatne rozhodovať nie je to isté, čo anarchia.
Čo vás po príchode do Möbelixu príjemne prekvapilo?
Mám dobrý pocit z toho, že sú tu ľudia, ktorí chcú posúvať veci ďalej, kolektív na mňa pôsobí celistvo a ľudia sú pohodoví. Nevnímam žiadnu antipatiu ani pnutie. To vo veľkých firmách nebýva úplne bežné.
Bolo niečo, čo vás šokovalo?
Trvalo 3 mesiace, kým som dostal všetky oprávnenia! To som naozaj nečakal. Čo sa týka nových technológií a procesov máme ako firma čo doháňať.
Aké výzvy, okrem technológií, pred nami ležia?
Möbelix prešiel na českom a slovenskom trhu dlhú cestu a vybudoval si skvelé meno. Náš imidž sa nám podarilo preklopiť z diskontu v inšpiratívne a moderné domy s nábytkom a doplnkami. Zákazník by mal stále viac vnímať to, že nie sme „len“ predajcami, ale že chceme inšpirovať a hľadať pre neho to najlepšie riešenie. Prístup k zákazníkovi máme daný pomerne jasne. Ak ale chceme byť naozaj dobrí, musíme sa zmeniť aj vo vnútri. A tu je ešte dlhá cesta. Veľa interných procesov zamrzlo v dobách diskontu, na to veľakrát narážame. Ľudia musia vnímať to, že nás spája nielen generovanie zisku, ale hlavne spoločné hodnoty a vízie, za ktoré ideme. Musia cítiť stabilitu.
Za akou víziou v Möbelixe idete Vy?
Nadviažeme na to, čo už sme začali. Budeme naďalej hovoriť ľuďom, že vieme inšpirovať a ponúkať riešenia pre ich domovy. Zároveň ale tento imidž musíme posunúť o veľký kus dopredu. Dnes môžeme s istotou povedať, že dokážeme navrhnúť a predať kuchyňu, ktorá bude naozaj „in“. Túto ponuku by sme ale chceli rozšíriť na celý byt vrátane doplnkov. Trendy idú rýchlo dopredu a dnešný zákazník nemá šancu byť neustále v obraze. Preto by mal mať istotu, že keď príde nakúpiť k nám, bude moderný. Ľudia na Slovensku a v Čechách sú na tom finančne dobre, výber si môžu dovoliť. Predtým ľudia kupovali len to, čo potrebovali. Dnes vo výbere potreba nehrá rolu. Potrebu vytvárajú predajcovia tým, že prinášajú nové módne trendy a snažia sa ich predať.
Zákazník nepotrebuje, ale chce. Myslíte, že za súčasnej hospodárskej krízy máme šancu s týmto konceptom obstáť?
To platí bez ohľadu na krízu. Otázkou je, kto si nákup môže dovoliť. Nožnice sa budú bohužiaľ roztvárať. Portfólio zákazníkov sa rozdelí na tých, ktorí si môžu dovoliť meniť kuchyňu každých 10 rokov a na tých, ktorí si novú zaobstarajú až v okamihu, keď tá stará doslúži. Stále tu ale bude zákazník, ktorý má na to, aby držal krok s modernými trendmi.
Znamená to teda, že sa definitívne odkláňame od diskontu a stávame sa trendy obchodom, ktorý nie je pre každého?
Naopak, sme schopní uspokojiť tak solventného zákazníka, ako aj toho, ktorý má hlbšie do vrecka. „In“ môže byť každý – robotník od pásu aj manažér. Ponúkame širokú škálu cenových hladín, máme riešenie skutočne pre každého.
Aj ten, kto nemá toľko peňazí, môže mať vkusne a pekne zariadenú domácnosť. Našou cieľovou skupinou je stredná trieda.
Prezradím na Vás, že krásne hráte na piano. Ako ste sa k tomu dostali?
Na piano som začal hrať už ako dieťa v ľudovej škole umenia. Bol som typické neposlušné dieťa, necvičil som, školský dril ma nebavil. Dodnes ma mrzí, že som cyklus nedokončil. Mám výborný hudobný sluch, z toho som vždy profitoval. Hral som na všetko, čo bolo po ruke a 7 rokov aktívne spieval. V škole som bol členom trubačskej čaty, s kamarátmi som hral na požičané husle, pri ohni na španielku a v kapele na basovú gitaru. So spolužiakmi na strednej škole sme založili kapelu, s ktorou som strávil skvelých 20 rokov. Hrali sme na plesoch, svadbách aj tanečných zábavách. Hudba ma sprevádzala veľkú časť môjho života.
Hráte na nejaký nástroj aj dnes?
Teraz už na hudbu bohužiaľ nemám toľko času. Občas ma ale nejaký nástroj nadchne, kúpim si ho a potom na to nemám čas.
Čo Vás nadchlo ako posledné?
Panova flauta – indiánska fujara. Slávnu melódiu „El condor passa“ zvládam.
Máte hudbu v génoch?
Absolútne nie. Rodičia hudbu vôbec nepodporovali. Musel som si to ťažko vydobyť. Moje deti odo mňa majú v hudbe naopak veľkú podporu. Hudba je skvelý relax a naviac som presvedčený o tom, že kto hrá na nejaký hudobný nástroj, je dobrý človek.
Prečo?
V muzike nie je priestor pre aroganciu a faloš. Hudba je o emóciách, je skutočná.
Dobíjate baterky inak ako hudbou?
V práci.
Naozaj? Ste teda perpetuum mobile. V práci sa nabíjate aj vybíjate.
Žijem svojou práco, ale zároveň je pre mňa veľmi dôležitá rodina. Mám dospievajúce deti, chcem s nimi tráviť čo najviac času. Preto som opustil rad koníčkov. Začínam rekapitulovať, čo je v živote dôležité a čo nie. Bol by som rád, keby odo mňa deti v tomto smere dostali dobrý základ, ktorý z nich urobí správnych ľudí. Hodnoty v spoločnosti sú nastavené nezdravo. Preto je pre mňa dôležité, aby stupnicu hodnôt v rodine cítili inak.
Aké sú vaše 3 životné hodnoty?
Niekedy je väčšie šťastie dávať, ako brať. Druhá hodnota je, aby som žil dobrý život a nemusel sa hanbiť za to, čo tu po mne zostane. Život nie je len o značkách, majetku a peniazoch. Je hlavne o tom, s kým a ako život trávim. Pre mňa je dôležitý pocit, že som užitočný. Nechcem len pasívne čakať, kto mi čo dá. Dôležité je vedomie, že nežijem len pre seba, ale aj pre ľudí okolo.